Rozhovor s Alicou Bartkovou  a súťaž o jej najnovšiu knihu Rozdvojenie

Súťaž
10 /

Banskobystričanka Alica Bartková má 32 rokov a na konte neuveriteľných 11 kníh, ktoré jej vyšli v priebehu posledných troch rokov vo viacerých vydavateľstvách. Vo Forza Music vydala tri knihy: Zabijaci, Trhlina, Ranný lov. Svojím spôsobom je fenoménom na literárnom trhu. Porozprávali sme sa s ňou o tom, ako píše, kedy píše, odkiaľ berie inšpiráciu, ale aj o jej najnovšej knihe „Rozdvojenie“, štvrtej v tomto roku.

Kde beriete inšpiráciu pre svoje knihy? Sú všetky dielom iba vašej fantázie alebo stavajú na skutočných ľuďoch vo vašom okolí?

Inšpirácia sa určite odniekiaľ berie, netuším však odkiaľ. Keby som to vedela, zrejme by som napísala ešte viac kníh ako doteraz (smiech). Takže z nej nečerpám vedome a všetky príbehy sú prevažne dielom mojej fantázie. Samozrejme, sú tam drobností z môjho života, ale snažím sa, aby tam takýchto vecí bolo čo najmenej. Keď to ale zoberiem z inej strany, tak už fakt, že v knihe prezentujem svoje myšlienky a názory, by sa dal označiť ako veci z môjho života. Ale ide o príbehy, ktoré sú fikciou. Môžu sa niekomu stať, ale o nikom takom neviem. A fikcia je veľakrát zaujímavejšia, než realita.

Knihy vám vychádzajú naraz v niekoľkých vydavateľstvách doslova ako huby po daždi, máte pripravené už aj ďalšie rukopisy? Pracujete už na niečom novom?

Pred mesiacom som dopísala novú detektívku, ktorú som nazvala Kvietok, ale zatiaľ nemá vydavateľa. Hotovú mám tiež zbierku poviedok, ktorá tiež čaká na vydanie.

V jednom rozhovore ste spomínali, že si svoje knihy predstavujete ako filmový scenár. Ktorú z nich si ale viete najlepšie predstaviť na filmovom plátne?

Áno, je to tak. Keby som však mala vybrať jednu, ktorá by sa premenila na film, bol by to ťažký výber. Najlepšie by bolo sfilmovať všetky (smiech). Ak by však naozaj bolo možné vybrať iba jednu, tak by to zrejme boli Zabijaci. Dokonca si spomínam, že keď som ju písala, mala som v hlave hudbu z Tarantinových filmov. Páčilo by sa mi, keby ju niekto sfilmoval na štýl Tarantina alebo Rodrigueza, pretože je to istým spôsobom taká gangsterka.

Ako vo vašom prípade vzniká kniha? Dokážete sa „prinútiť“ písať, alebo čakáte na inšpiráciu?

Ako som spomínala, neviem, odkiaľ prichádza inšpirácia, ale keď už príde a začnem písať, tak to riešim doslova podvedome, pri akejkoľvek činnosti, aj pri krájaní mrkvy, čistení zubov, či dokonca v sne. Nikdy však nepíšem cielene. Neviem si povedať, že teraz idem písať. Robím to iba vtedy, keď mám potrebu niečo povedať. Keď to nastane, začínam písať.

Smiem sa opýtať, ktorá kniha vznikla pri krájaní mrkvy?

(smiech) Myslím, že časť každej mojej knihy vznikla pri krájaní nejakej zeleniny.

Je niektorá kniha z vašej doterajšej tvorby vašou srdcovou záležitosťou a naopak, o ktorej si myslíte, že by zniesla ešte menšie či väčšie zásahy?

Nie, ani v jednej zo svojich kníh by som nerobila žiadne zmeny. Tým, že medzi napísaním a vydaním si musím po rôznych redigovaniach knihu opäť niekoľkokrát prečítať, na konci som o nej absolútne presvedčená. Navyše, vždy píšem na doraz. To znamená, že kým si nie som istá, že je to dobré, píšem, ale po dopísaní sa už k tomu nevraciam.

Ten tzv. „redigovací ping pong“ medzi autorom a vydavateľom je známa vec. Patríte k autorom, ktorí sú mu naklonení, alebo opätovné čítanie svojich kníh po úpravách nemáte v láske?

Priznám sa, že sa mi to nechce čítať už po prvých úpravách a oni sú vždy minimálne štyri (smiech). Na druhej strane mi nie je najlepšie, keď vidím hlavne gramatické úpravy a uvedomím si pri nich, že čo sa týka gramatiky, stále v nej nie som dobrá a asi ani nikdy nebudem. Ale absolútne chápem snahu vydavateľa a chcem, aby kniha bola čo na najvyššej úrovni, takže uznávam, že je to potrebné.

Spisovateľka, ktorá prizná, že nie je v gramatike dobrá, je vzácnosť, predpokladám však, že vybrané slová nebudú problém…

(smiech) To určite nie, hrubice nerobím, aspoň myslím, ide hlavne o čiarky a slovosled.

Ako si spomínate na vaše spisovateľské začiatky? Kedy ste sa rozhodli začať písať?

Začínala som poviedkami. Prvý dlhší text bol Návrat, ktorý paradoxne vyšiel až tento rok v marci, hoci som ho napísala pred siedmimi rokmi. Ale kniha poviedok mi je naozaj najbližšia. Páči sa mi, že v poviedke mám menej priestoru a musím byť preto priama a úderná.

Milujete ako väčšina autorov svoju poslednú knihu najviac, alebo to u vás neplatí?

(Smiech) Nie, ja milujem všetky svoje knihy rovnako.

Veľa ľudí dáva svoje myšlienky na papier a túži vydať knihu, možno sa u nich doma nájde i zopár rukopisov, ale strach z oslovenia vydavateľstva je príliš veľký. Čo by ste im odkázali?

Píšte bez ohľadu na to, čo kto hovorí, píšte to, čo chcete písať a nie to, čo vám odporúčajú písať. Píšte preto, lebo vás to baví, a nie preto, aby to niekto vydal. Potom cítiť, že je to úprimné.

Akú knihu máte práve rozčítanú? Aký máte obľúbený žáner?

Mám permanentne rozčítaných 20-30 kníh, ale v poslednom čase mám problém s čítaním. Čím viac píšem, tým viac som kritickejšia voči iným spisovateľom. Viem, že je to na moju škodu.

Kto je váš najväčší kritik? Konzultujete s niekým knihu počas jej tvorby alebo ste osamelý jazdec?

Som osamelý jazdec. Nenechám sa ovplyvňovať iným názorom. Buď sa to niekomu páči alebo nie. Samozrejme, rešpektujem každý názor, ale rozhodujem sa sama, čo chcem povedať a akým spôsobom, a keby mi niekto do toho zasahoval, tak už by to nemalo takú výpoveď.

Dnes je trendom schovávať sa za pseudonym. Neuvažovali ste nad tým aj vy?

Poviem úprimne, že nerozumiem, prečo to ľudia robia. Chápem tých, ktorí majú prácu, čo im nedovoľuje sa zviditeľňovať týmto spôsobom. Ale ak je to zo strachu pred názormi na ich tvorbu, tak to nie. Nehanbím sa za nič z toho, čo som doteraz napísala.

Aký máte názor na slovenský knižný trh? Kvalita verzus kvantita?

Vnímam v ňom dva silné protipóly – na jednej strane literatúra príliš intelektuálna a na druhej strane literatúra príliš ľahká. Chýba mi akýsi stredný prúd, ale je možné, že aj existuje, ibaže sa ním ľudia a kritici príliš nezaoberajú.

Máte nejaké životné motto, ktorým sa riadite?          

Človek by mal rozmýšľať sám a nielen nekriticky preberať názory ostatných. To je známe najmä z čias osvietenstva a myslím, že by sa to malo aplikovať na každú dobu.

Povedzte nám niečo o svojej aktuálnej novinke…

Rozdvojenie je príbeh mladej ženy, ktorá sa práve osamostatnila, žije vcelku pokojný život, až kým sa nezačnú diať veci, ktoré jej ho naštrbia. Tou zásadnou je fakt, že jej vyhorí byt a príde o všetko, čo si dovtedy vybudovala.

Žijete v Banskej Bystrici, hlavnému mestu moc neholdujete, nemáte pocit, že vás to oberá o možnosti propagovania sa?

Vo všeobecnosti nemám rada pozornosť a nerada vystupujem na verejnosti, pretože písať a hovoriť o písaní sú dve rozdielne veci. A ja radšej píšem. Uznávam, že je to na moju škodu, ale v neustálom upozorňovaní na seba nevidím vhodnú cestu zviditeľňovania sa.

Súťaž o knihy Alice Bartkovej

Alica Bartková je literárne mimoriadne plodná. Ak by  niekto čakal, že sa rýchlo vypíše, je na omyle. .Stále dokáže prekvapiť novým príbehom, pre ktorý je charakteristický sarkazmus, úsporný štýl, napätie, psychológia a najmä pointa vie prekvapiť či zaskočiť.

Tak je to aj v jej najnovšom románe Rozdvojenie. Spisovateľka venovala našej redakcii dve knihy s týmto titulom aj s venovaním, ktoré môžu získať dvaja z vás, keď do 1.októbra 2015 správne odpoviete na otázku:

„Koľko nových kníh vyšlo Alici Bartkovej v roku 2015?“

Svoje odpovede aj s kontaktom na vás posielajte na mailovú adresu: info@bystricoviny.sk. Zo správnych odpovedí vylosujeme dvoch výhercov románu „Rozdvojenie“, ktorý je príbehom mladej ženy menom Tina.

Zdroj: Forza Music, Foto: Peter W. Haas a Martinus