Známa bystrická spisovateľka Alica Bartková vás svojím nenapodobiteľným štýlom tentoraz prevedie po zvláštnych vydavateľstvách, v ktorých chce vydať svoj nový román. Prinášame vám jej šiestu poviedku Sychravé dni spisovateľky, tak si ju užite.

Búchala som na dvere vydavateľstva MAGOR a spol. a prosila, aby mi vydali knihu.

„Prosíím, prosíííííím! Vydajte mi knihu!“

Odtiaľ sa však neustále ozývalo spoza dverí: „My vydávame iba komerčné braky! Zmiznite!“

„Ja budem bojovať o priazeň väčšiny! Sľubujem!“

„My sme vydavateľstvo slaboduchej literatúry pre zhýčkaný dav bez vlastného úsudku! Odpáľte!“

„To nemáte ani odvahu povedať mi to do očí?“

„Vydávame knihy pre dav, no my sme takisto dav. Takto nemáme žiadnu zodpovednosť jednotlivca! Padajte už!“

Pobrala som sa teda dole schodmi, potom dole po ceste, kde sa na jej okraji vynímal novinový stánok obkolesený muchami. V tlači vidím iba titulky opisujúce podradné javy našich dní a pýtam sa múch: „Muchy, prečo nesedíte na rozkladajúcom sa organickom materiáli, ale na dennej, týždennej a mesačnej tlači?“

Muchy sa spokojne pomrvili a so slasťou odpovedali: „Lebo tlač nám vonia viac.“

Jedna sedela na tvári nejakej blondíny, takže z nej bolo vidieť iba silikónmi vypchatý dekolt, druhá vedľa nej na trupe bohatého podnikateľa, takže bolo vidieť iba jeho naparený ksicht, z ktorého sa dala vyčítať hrdosť na to, že si silikónovú blondínu môže dovoliť. Zopár múch si vychutnávalo pozíciu na titulkoch opisujúcich hlasovanie vlády, na ktoré sa nedostavil dostatočný počet poslancov a niekoľko múch bolo roztrúsených po fotkách samozvaných celebrít a ich výrokoch, o ktorých môžem len hádať, či ich naozaj povedali.

„Okej, muchy. Tak si to užite.“

A išla som ďalej dole kopcom. Tam, kde strmý zráz strieda rovina, sídli medzi mäsiarstvom a kníhkupectvom ďalšie vydavateľstvo. Rozhodla som sa tam zaklopať a ponúknuť im k vydaniu svoj román. Podišla som k dverám vydavateľstva VÁLOV a spol. a zaklopala najskôr slušne – trikrát, potom päťkrát, a keď mi nik neotváral, kopla som z celej sily do dverí.

Tie sa našťastie nerozleteli, pretože sú zrejme proti takýmto situáciám už poučení z minulosti a dostatočne obrnení. Spoza dverí sa mi však ozval slabý hlas: „Čo chcete?“

„Chcem u vás vydať svoj román.“

„My vydávame iba kuchárske knihy!“

„Nie je čas trochu to zmeniť?“

„Nie, nie je a ani nikdy nebude! Vychovávame generácie bez vôle čítať, s ochotou pozerať si len obrázky. Obrázky s jedlom. Kura na rôzne spôsoby, prasa na rôzne spôsoby, krava na sto spôsobov, zelenina, syry, polievky, dezerty…“

„Dobre, dobre. Pochopila som!“

A išla som ďalej aj so svojím románom pod pazuchou. Rozmýšľam, kedy som ho vlastne dokončila. Už to budú takmer tri roky a stále nič. Nikde sa nenašlo vydavateľstvo ochotné ho vydať. Keby som nemala dostatok vôle, už by som to vzdala a vykašľala sa na mizerný vkus vydavateľstiev a zrejme aj čitateľov. Idem však ďalej, pretože mama mi povedala: „Kým nebudeš mať zmluvu s vydavateľstvom, domov ani nechoď!“

Idem teda v sychravom počasí po uliciach, kde občas na zemi vidieť útržok dennej tlače a obzerám sa po ďalšom vydavateľstve, až ma z toho bolí krk. Začína pršať, a tak si rukopis svojej knihy dávam pod bundu a utekám pod najbližšiu strechu. Ako tam tak stojím, rozhodnutá uchrániť svoj rukopis vlastným telom, zisťujem, že vlastne práve pred jedným vydavateľstvom stojím. Nenápadné dvere a nad nimi nenápadný nápis BABIČKINA RUKAVIČKA. Zabúchala som teda veľkým mosadzným klopadlom ako v stredoveku a otvorila mi malá stará pani so šedivými vlasmi skrútenými hore do drdola.

„Poďte ďalej, milá slečna.“

„Ďakujem.“

Konečne príjemná zmena v podobe pohodlného kresla a bylinkového čaju v porcelánovej šálke. Stará pani sŕka čaj v kresle oproti a pýta sa: „Tak čo vás sem privádza v takomto sychravom počasí?“

„Chcem u vás vydať svoj román, ak by to bolo možné.“

„Aha, áno. A koľko má normovaných strán?“

Čo je to za otázka, že koľko má strán?! Snáď by ju mal zaujímať skôr obsah.

„365.“

„Aha, áno. Bude to treba skrátiť na 250.“

„To nepôjde. Tvorí to pevný celok. Všetko, čo tam je, je dôležité.“

„Aha, áno. Ukážte mi ho, prosím.“

Vytiahla som teda spod bundy svoj román a podala ho drobnej žene. Listovala v ňom asi 20 minút, nakoniec si zložila okuliare a prehlásila: „Milá slečna, ak chcete u mňa vydať román, musíte zrušiť aspoň tri postavy, prepísať štyri kapitoly a skrátiť to na 250 strán. To je moje posledné slovo.“

„Ale to by predsa už nebol tento román!“

Drobná žena sa nespokojne pohniezdila a začala sa pýtať: „Ste ochotná zrušiť tri postavy?“.

„Nie.“

„Prepíšete štyri kapitoly?“

„Nie.“

„Skrátite to na 250 strán?“

„Ani náhodou.“

„Tak páľte, odkiaľ ste prišli!“

A vyhodila ma späť na daždivú ulicu. „Radšej byť tu, ako v tej pohodlnej pasci,“ pomyslela som si a ďalej kráčala, chrániac svoj rukopis, cez bičujúci dážď. Rýchle kvapky mi padali do očí, ale asi po pol kilometri, som žmúriac uvidela blikajúci neónový nápis WANTING SEED, s podtitulom Vydavateľstvo. Vošla som dnu, kde boli rovnaké ružové neóny ako von a recepčná rovnako nevkusná ako celý interiér. Ukázala na mňa dlhým ružovým nechtom a spýtala sa: „Čo si želáte?“

„Prajem si vydať svoj román.“

„Počkajte chvíľu.“

Ružovým nechtom stlačila ružový gombík a po chvíli sa spoza ružových dverí vynoril muž s hrubým okuliarovým rámom a ulízanými vlasmi s cestičkou uprostred hlavy.

„Dobrý deň. Chcete vydať román?“

„Áno, chcem.“

„Je tam sex?“

„Nie.“

„Tak čo je to potom za román? My vydávame iba také, kde je veľa sexu. Obsah v podstate nie je dôležitý.“

„Aha. Tak nič.“

A už som sa zberala na odchod.

„Ale počkajte. Ukážte mi to, možno by sa s tým dalo niečo spraviť.“

Pomerne dlho som držala svoj román pod pazuchou a rozmýšľala, či ho mám dať do rúk tomu ulízanému mužovi, ale keď som cez presklené dvere uvidela silnejúci dážď, nedôverčivo som mu ho podala.

Listoval v ňom v ružovej kancelárii približne rovnako dlho ako tá drobná starena, zatiaľ čo ja som pila sladenú vodu s ružovým umelým farbivom. Nakoniec vyriekol: „Mohli by sme to vydať, ak by mali spolu sex najmenej tri postavy. Ak by mali sex štyri, bolo by to ešte lepšie. A ak by mali sex všetci navzájom a naraz, bolo by to úplne najlepšie.“

„Aha. Tak v tom prípade nič. Ale ďakujem za radu.“

„Rado sa stalo.“

A vyprevadil ma von. Recepčná mi zamávala dlhými ružovými nechtami, ktoré hneď na to zamerala na listovanie v bulvári.

A som opäť v daždi, žmúriac a chrániac svoj rukopis vlastným telom. Zisťujem, že to nie je až také zlé. Že to vlastne vôbec nie je zlé. Radšej budem svoj román vláčiť pod bundou do smrti, ako ho ukázať tomuto svetu. Tesne popri mne sa prehnalo auto a ošpliechalo ma vodou z mláky. A tak tu stojím na ulici, ktorá je náhle vyľudnená, kvápe zo mňa špina tohto sveta, ale môj román zostáva naďalej suchý.