Pokračujeme v sérii poviedok našej banskobystrickej spisovateľky Alice Bartkovej pod názvom VRED. Dnes je to druhá časť príbehu ženy vo zvláštnom svete, v ktorom žije. Opäť to môže byť pre niektorých Aliciných fanúšikov trochu šokujúce, ale určite zaujímavé dielko.

Pracujem v umeleckej škole, kde vediem kurzy výtvarného umenia. Osem stojanov natočených po pravej strane, dištancia v pomere trojnásobného polomeru zobrazovacej kružnice, nahý model v strede, skrútený, nehybný, študenti čarbú, spĺňajú všetko okolo kresby tak, ako som ich to naučila, ale samotná kresba je na nič. Ani jeden výkres neodráža podobu modela, zdeformovaná hlava, trup, ramená… všetko je dôkazom nedostatku talentu študentov.

Pri súčasnej výtvarnej scéne je to aj tak úplne jedno, podstatnejšie je obaliť svoj výtvor do hrubej vrstvy rečí, vykrútiť sa z nedostatku talentu, obaliť sa do klamlivej predstavy génia, ktorý presne vie, čo robí (keď toľko okolo toho nahovorí, musí to predsa vedieť). A výsledkom sú obrazy, vyzerajúce ako veľké veselé hovná, ktoré s radosťou nakupujú za státisíce eur zbohatlíci a zlodeji bez štipky dobrého vkusu ani nie preto, lebo sa im dané výtvory pozdávajú, ale preto, lebo ich považujú za dobrú investíciu.

Pozerám sa na úbohé výtvory, na márnu snahu a vtom sa s veľkým treskom rozletí sklo na okne, modelom trhne, posledné vypätie všetkých svalov ho mierne vystreľuje do stoja, hneď na to však klesá na zem s prestrelenou hruďou. Videla som to už toľkokrát, že sa to už ani nesnažím spočítať, videla som ako strela z niečej zbrane omylom zasiahla nesprávny cieľ.

Pribieham k nemu, na prvý pohľad je to beznádejné, pľúca plniace sa krvou ju posúvajú ďalej, ústa plniace sa krvou ma oprskajú a v očiach sa zračí len jediná zúfalá otázka, ktorú som už v iných očiach tiež videla nespočetne krát: „Prečo práve ja?!“

Ten pohľad sa vám vryje hlboko do pamäte, do vedomia, do podvedomia a v bezvedomí vám rozožerie mozog ako toxická pleseň. „Prečo práve ja?!“ sa po čase pýtate aj samých seba. Tým, že takmer dennodenne vidíte náhodné úmrtia spôsobené guľkou zo zbrane idiota, ktorý nevie mieriť a možno ani napočítať do desať (byť ozbrojení zo zákona sú totiž povinní aj jedinci s podpriemerným IQ), máte stále na mysli, že sa to môže prihodiť aj vám.

Sklo z rozbitého okna sa nešťastne odrazilo rovno do oka jedného zo študentov ležiacich na zemi pod svojimi stojanmi, pod svojimi snahami o umenie. Vreští iba on, s rukou na zakrvácanom oku a ostatní sa postupne zbierajú zo zeme, pretože pochopili, že išlo iba o ďalší z radu omylov, ktoré na nich v ich životoch ešte len čakajú. Rutinne mumlajúc: „Vidíme sa o týždeň.“, postupne odišli.

Zavolala som políciu, aj keď zbytočne, sanitku, tiež zbytočne, povedali, že prídu za hodinu, a že máme čakať na mieste, alebo aj nie. Ďalší z radu formálnych pozostatkov života pred nami. Volať policajtov, ktorí nič nevyriešia, prípadne zabijú niekoho ďalšieho a volať zdravotnú pomoc, ktorá nikoho nezachráni, prípadne niekoho zabije a ešte si k tomu naúčtuje nehorázne poplatky, pretože zdravotné poisťovne už dávno zanikli.

Zostala som tam teda iba ja so skuvíňajúcim študentom a mŕtvolou modela, ktorý sa konečne nehýbal vôbec. Zdravotníci prišli o tri hodiny, mŕtvola už takmer vychladla, tak iba skonštatovali smrť, študentovi dali pásku na oko a poslali ho domov.

V uliciach je prázdno, len zopár vreciek v slabom vetre tancuje zvláštny tanec, v svetle lámp hádžu na chodník svoje tiene oni a ja. Kráčam po chodníku, počuť iba moje kroky a rýchlo tlčúce srdce z obáv, prečo je to tak vyľudnené. S ľuďmi na ulici to nie je o nič bezpečnejšie, ale aj tak. Je to čudné. Za rohom je o chvíľu počuť krik, čím ďalej kráčam, tým hlasnejší, tým hlasnejšie mi tlčie srdce.

Nemôžem ísť inou cestou, ďalšia vedie do slepej ulice, ísť naspäť a čakať sa mi nechce, som unavená, postriekaná krvou od prskajúceho modela, zostáva mi teda len ticho prejsť a dúfať, že mi dajú pokoj. Nedá sa nevyhnúť pohľadu na nich, sú to presne tie typy, čo nemajú na práci nič iné, len vykrádať banky z nudy, alebo používať ľudí ako boxovacie vrecia.

Vidieť ich tmavé siluety v svetle lampy, ako obkolesujú akúsi obeť, mužskú podľa nariekajúceho hlasu, ziapu naňho, totálne vrieskajú, strkajú, kopú. Zrazia ho na zem a vtedy v ňom spoznávam svojho študenta so zalepeným okom. Išiel domov chvíľu predo mnou, ja som iba umyla krv z podlahy, pozametala rozbité sklo, čo netrvalo dlho. Keby som išla prvá, alebo s ním, mohla som skončiť podobne.

Nečakane, na môj veľký údiv, sa vo mne ozval ochrancovský pud, ktorý prevalcoval pud sebazáchovy. Je to niečo ako keď sa matka snaží chrániť svoje dementné dieťa. Vyberám z tašky svoj nôž, ktorého ostrá čepeľ sa zablysne v svetle lampy, čo pritiahne pozornosť celej tlupy. Vyzerajú ako divnotvará masa čierneho hmyzu, pripraveného útočiť. Netuším odkiaľ sa to vo mne berie, čakám, kým podídu ku mne a zvyšok vzdialenosti k nim bežím. Je to celé jedným ťahom.

Jeden to schytáva do krku zozadu, druhý spredu, tretí do pleca, štvrtý pod pás a pri piatom sa zastavujem. Znehybnel, rovnako ako ja, neistota z neho priam srší, pretože postaviť sa proti niekomu sám nie je zvyknutý. Fungujú totiž iba ako skupina, ako anonymná masa mäsa, kde majú presilu. Ako jednotlivci sú úplne bezmocní, úbohí, ich sila sa rovná nule celej nič.

Jeho pohľad spadol na čepeľ môjho noža, po ktorej stekala krv a za chripotu a sipotu svojej kriminálnej družiny utiekol kamsi do noci. Prvýkrát som použila svoju zbraň.