Alica Bartková: Pekár

KULTÚRA
4 /

x-default

Dnes si môžete prečítať takpovediac filozofickú poviedku známej banskobystrickej spisovateľky Alice Bartkovej „Pekár“. Ešte nevyšla knižne, tak máte jedinečnú možnosť prečítať si ju exkluzívne v tejto podobe.

Je noc a ja opäť začínam pracovať. Ruky sa mi zabárajú do mäkkého cesta, z ktorého za niekoľko hodín vzniknú rožky a žemle rôznych veľkostí, tvarov, chutí a vôní. Pozerám na hodiny. 01:30. Dosť času na to, aby cesto stihlo vykysnúť a poskytnúť raňajky pravidelným zákazníkom.

V našom malom mestečku pečiem pečivo pre všetkých ľudí, ktorí si nepečú sami. To, prečo nepečú, som dávno prestal skúmať, ale najskôr to bude preto, lebo nemajú čas, alebo sa im jednoducho nechce piecť. Tak či tak, je ich dosť a ja som tomu iba rád, pretože ak by sa v nich začali prebúdzať pekárske sklony, prišiel by som o prácu.

Za oknom sa blysli oči mačky potulujúcej sa tu každú noc. Pozerá sa na moje ruky, hnetúce cesto so železnou pravidelnosťou a vzápätí opäť zmizne. Aspoň vychytá všetky myši, ktoré sem-tam prehryzú vrece s múkou. Za oknom som začul slabé zamňaučanie, a po mačke nezostalo ani stopy. Občas by som aj privítal nejakú spoločnosť.

Už si ani nespomínam, kedy som sa naposledy s niekým rozprával a kvôli môjmu prevrátenému režimu ani nikoho nestretávam. Cez deň spím a v noci pracujem. Nemôžem sa však sťažovať, pretože nič iné ani robiť neviem.

Občas, nadránom, ešte predtým ako vypnem, ešte predtým ako sa práve upečené teplé pečivo začne predávať, sa pozerám ako prvé lúče slnka svietia cez okno a zviditeľňujú prach víriaci vzduchom. Malé čiastočky múky, dreva, peľu, látky a ktoviečoho všetkého sú unášané vzduchom bez kontroly nad sebou, bez možnosti čokoľvek ovplyvniť. To, či budú rozdrobené ešte viac, či splynú so zemou, so stenou, alebo sa dostanú do pľúc nejakého človeka, nezávisí od nich.

Neschopnosť veci dosahovať a neschopnosť ich chcieť sú dve rozdielne veci. Dôsledky sú však úplne rovnaké. Ja by som možno aj chcel vyjsť z tejto pekárne von, žiť cez deň, kráčať len tak po chodníkoch, rozprávať sa s ľuďmi a nemať presne naprogramovaný spánok a prácu. Cítim však, že to akosi nejde. Neviem, či preto, lebo na takéto životné rozhodnutie je už neskoro, alebo preto, že som žiť inak ani nikdy nebol schopný.

Ale ako hovorím, nemôžem sa sťažovať, pretože inak asi ani žiť neviem. Viem skombinovať asi dvadsať druhov múky, od pšeničnej, špaldovej, ražnej, cez ovsenú, kukuričnú, hladkú, hrubú, celozrnnú… s rôznymi koreninami a ďalšími prísadami a upiecť pečivo od výmyslu sveta. A to je, myslím si, vcelku dosť.

 Na gram rovnaké kopčeky z vykysnutého cesta ukladám na plech v pravidelných rozstupoch. Potieram ich žĺtkom, aby sa ich povrch pekne leskol. Keď ich potom vidím upečené, mám pocit užitočnosti. Aj keď nerobím pre ľudstvo žiadne prevratné a veľké veci a je mi jasné, že som len malý článok v reťazci bez ktorého by sa svet zaobišiel, pocit zadosťučinenia je najsilnejší vtedy, keď útroby mojej pekárne dennodenne nájdem prázdne a začínam piecť odznova. To znamená, že to, čo robím, nerobím zbytočne, a že tým možno niekomu spríjemňujem život.

Vôňa jabĺk strieda vôňu škorice a spolu sa spájajú v pevné puto. Vôňa maku, masla a tvarohu sa vznášajú pekárňou vykrádajú sa von priťahovať nosy a oči zvierat. Túlavé psy a mačky nakúkajú cez okno dnu, pokúšam sa im hodiť kúsky tvarohu, no nejde to. Ruka sa mi zasekáva, nedočiahnem tam. Akoby sa moje pohyby obmedzili len na moju prácu a pohyb v obmedzenom priestore.

Presne vymedzený rozmach ramien siaha len na miešanie, plnenie, natieranie… aj moje nohy akosi oťaželi, ukotvili sa v ťažisku kuchyne, vlastne si nespomínam, že by niekedy niesli moje telo s ľahkosťou. Nespomínam si nielen na to. Keď sa snažím vyvolať svoje spomienky a dostať sa v nich ďalej do minulosti, do detstva, do mladosti, vybavuje sa mi len pečenie a všetky veci s tým spojené.

Keď sa snažím spomenúť si, ako som sa to naučil, nejde to. Tiež je zvláštne, že poznám každý svoj výtvor takmer do detailov, viem presne ako chutia, no nikdy som ich neochutnal. Sám neviem, ako je to možné. Mám pocit, akoby som sa nenarodil, nerástol, nestarol a vedel piecť bez skúsenosti, bez učenia.

Moje výtvory tejto noci sa už pečú a ja čakám, kedy dostanú zlatistý odtieň a budú pripravené pre ľudí. Na chvíľu som od nich odvrátil zrak, a ten mi spadol na nápis, na ktorý sa pozerám každú noc. Úplne obyčajný nápis na stene, ktorý definuje moju prácu: „Pekár, ktorý pečie pre všetkých ľudí, ktorí si nepečú sami.“

Nápis, ktorý som vždy vnímal ako zbytočný, mi odrazu začal dávať hlbší zmysel. Ruky sa mi zablysli kovovým leskom, dvíham ich pred seba a vidím kovové časti, pospájané od najmenších, tvoriacich články prstov, po dlhšie tyče tvoriace ramená. Pozerám nižšie, kde sa kovový trup otáča okolo masívnej kovovej základne namiesto nôh. Odrazu je mi to jasné.

Pečiem pre VŠETKÝCH ĽUDÍ, ktorí si NEPEČÚ sami. Ak by som bol človek a piekol by som sám pre seba, porušil by som svoju definíciu, ak by mi piekol niekto iný, musel by som sám sebe piecť aj tak, čím by som tiež porušil svoju definíciu. Ak by som bol človek, neexistoval by som.

Moje ruky sa zmenili na kovové chápadlá, vyťahujúce čerstvé, zlatisté pečivo z mojich útrob. Pozerám sa na ne, ich povrch sa čoraz viac leskne, nie však od potretia žĺtkom. Po tvári, ktorú som nikdy nevidel, mi stekajú slzy. Slzy? Voda zmiešaná s cukrom kropí žemle v rovnomerných postrekoch. Stroje predsa neplačú.

Autor: Alica Bartková, Foto: ilust.