Vitajte na stránke

Alice Bartkovej


Alica Bartková je označovaná za výrazný talent súčasnej generácie spisovateľov. Od roku 2013 jej doposiaľ vyšlo štrnásť kníh vo vydavateľstvách Tatran, Forza, Slovart, Gasset a KICOM. Niečo o nich a z nich nájdete na tejto stránke. Želáme príjemné čítanie!


Najnovšie knihy

Medzi falošnými náhrobkami

Medzi falošnými náhrobkami

Vydavateľ: Richard Lunter – KICOM, 2018

  • 174 strán

Kvietok

Kvietok

Vydavateľ: Richard Lunter – KICOM, 2016

  • 144 strán

Vred

Vred

Vydavateľ: Richard Lunter – KICOM, 2016

  • 134 strán

„Totálna paralyzácia tvorivého myslenia,“ tak to nazval lekár. Dal mi na to vitamín C a kvapky na červené oči. Odkedy mám totiž túto paralýzu, nemôžem spávať, a keď na chvíľu zaspím, prebudím sa z nočnej mory do tej skutočnej. – Mám spisovateľský blok. Skúsila som aj iných lekárov, dokonca aj neurológa, ale všetci mi predpísali vitamín C a marihuanu. To mi samozrejme vôbec nezaberá a ja väčšinu dňa iba márne presedím v kresle a čakám na spasiteľskú myšlienku. Bola som aj u šamanky, a aj keď tým hlúpostiam typu abrakadabra vôbec neverím, pomyslela som si, že za pokus to stojí.

Zaklopala som teda na dvere malého ošarpaného domu hlboko v lese. Po chvíli sa ozvalo:

„Kto je?“

„Spisovateľka.“

„A čo chceš?“

„Mám spisovateľský blok!“

„Aha.“

Otvorila dvere a v ruke držala práve zabitú sliepku. Vyzerala ako strelnica – pestrofarebné šaty, pokryté flitrami, krikľavé náušnice až po plecia, krikľavé dlhé nechty, kopec prsteňov na rukách a výrazné očné tiene na špinavej tvári.

„Poď ďalej, hneď to napravíme.“

Len čo som vstúpila do tmavej miestnosti, natiahla ku mne ruku a hovorí: „Ale bude to 300 Eur.“

Neochotne a nedôverčivo som jej podala peniaze a sadla si na ošarpanú drevenú stoličku pri stole.

„Takže hovoríš, že máš blok?“

„Áno, nemôžem písať.“

„Ani stranu?“

„Ani stranu.“

„Tak to máš dosť blbé. To bude o 50 Eur viac.“

Čo som mala robiť? S odporom som jej podala bankovku. Potom z otlčenej skrine vytiahla akési byliny a semená, vysypala ich do mosadznej misy a zapálila. Jej pohyby potom pripomínali pomätený tanec. Tackala sa s tou dymiacou misou po celej miestnosti, ktorú osvetľovali iba sviečky. Nikdy som nemala rada sviečky. Ich blikotavé svetlo ma vždy rozčuľovalo. Vtedy ma začala rozčuľovať už aj tá tackajúca sa, dymiaca babizňa, tak som nabrala odvahu a spýtala sa: „Čo to robíte?“

„Pssssssssssssst!“ Nevyberaným spôsobom mi naznačila, že mám držať hubu. Asi po piatich minútach čudného tanca, keď už bol dym v miestnosti taký hustý, že som si nedovidela na nohy, som dostala čudný paranoidný pocit. Samozrejme, že medzi tými semenami boli aj semená durmanu, alebo ktoviečoho všetkého. Potom si už pamätám iba strastiplnú cestu tmavým lesom a ďalej nič. Netuším ako, ale dostala som sa domov, kde som precitla až po štyroch dňoch.

Spisovateľský blok pretrvával, no ja som bola rada, že som prežila. Napokon, akákoľvek reklamácia by bola zbytočná.

Jar vystriedalo leto a k môjmu bloku sa pridalo pečúce slnko. Nikdy som nemala rada slnko a nechápala ľudí, ktorí sa usilovne na ňom opekajú, aby ich pokožka stratila prirodzený odtieň. Túlala som sa po obchodných centrách, kde išli najviac na odbyt prostriedky na opaľovanie a moje knihy, ktoré som napísala, keď som ešte nemala spisovateľský blok. Keď som do rúk chytila jednu z nich, pristavil sa pri mne muž, ktorého zaujímalo, kedy napíšem ďalšie.

„Neviete, či autorka chystá ďalšie?“

„Chcela by, ale nemôže.“

„Prečo nemôže?“

„Lebo má spisovateľský blok.“

„Aha. Škoda.“

„Neviem, či je to škoda. Jej knihy nie sú zas až také úžasné.“

A naštvane som sa zvrtla a pobrala preč.

Von už cítiť jeseň a ja stále nemám dokončenú ani prvú kapitolu. Ako inšpirácia mi nepomáha ani alkohol, ani LSD, ani triezvy rozum. Vykláňam sa von oknom a vdychujem vôňu jesennej hmly. To isté robia aj ľudia naproti. Jeden z nich to na balkóne trochu prehnal a padá dole. Možno sú to všetci tiež spisovatelia. Možno sme všetci spisovatelia, dokonca aj tí, čo o tom nevedia, lebo sa už narodili so spisovateľským blokom, ktorý nikdy nezmizne. Padajúci spadol rovno na strechu sanitky, pristavenej pod oknami. Vyzerá to, že vláda nariadila pristaviť sanitky – jednu pred každý obytný dom, aby zdravotníci zbierali popadaných depresívnych spisovateľov. Alebo to, čo z nich zostane. Je to dosť možné, pretože v tomto období dostávajú samovražedné myšlienky nielen spisovatelia s blokom. Ako sa však na ulicu pozerám dlhšie, zisťujem, že nejde o podarenú samovraždu, ale o nepodarený zoskok figuranta. Zase totiž robia debilný protipožiarny tréning a padajúci muž sa iba netrafil do záchytnej plachty. Na okamih sa mi zazdalo, že by som o tom mohla napísať, ale vzápätí som si uvedomila, že taká fádna vec za to nestojí. Čo vlastne za to stojí? Veľa vecí, akurát, že si na ne neviem spomenúť. Aj keby som si na ne spomenula, nevedela by som ich opísať. Aspoň teda nie tak, akoby som chcela. Čo teda?

Po chvíli bezbrehého uvažovania chytám pero a pomaly, ťažko – akoby sa aj pero bránilo písať, začínam vrývať do papiera prvé vety románu o svojom spisovateľskom bloku.