Vitajte na stránke

Alice Bartkovej


Alica Bartková je označovaná za výrazný talent súčasnej generácie spisovateľov. Od roku 2013 jej doposiaľ vyšlo štrnásť kníh vo vydavateľstvách Tatran, Forza, Slovart, Gasset a KICOM. Niečo o nich a z nich nájdete na tejto stránke. Želáme príjemné čítanie!


Najnovšie knihy

Medzi falošnými náhrobkami

Medzi falošnými náhrobkami

Vydavateľ: Richard Lunter – KICOM, 2018

  • 174 strán

Kvietok

Kvietok

Vydavateľ: Richard Lunter – KICOM, 2016

  • 144 strán

Vred

Vred

Vydavateľ: Richard Lunter – KICOM, 2016

  • 134 strán

Kým som sa spamätala, bolo už takmer poludnie. Obarené miesto, na ktorom medzitým vznikol veľký pľuzgier, som potrela masťou na popáleniny, na modrinu od pádu zo stoličky som naniesla masť na modriny a pobrala som sa na jednanie s mojím vydavateľom.

Prišla som v dohodnutom čase, nechal ma však na seba čakať štvrťhodinu, počas ktorej som musela znášať bezprízorný pohľad jeho sekretárky, ktorú o pár desaťročí môže pokojne nahradiť robot. Mechanizovane stláčala gombíky na telefóne, faxe a ktoviečom všetkom a monotónnym hlasom oznamovala stále to isté: že pán H. Haha nemá čas. Pritom sa pozerala na mňa, za mňa, alebo na mňa ani nedovidela, neviem, no pripomínalo to pohľad pacienta v bdelej kóme. Povedala som si však, že za to, aby mi H. Haha vydal môj román o trápeniach človeka dnešnej doby, knihu bez zbytočných príkras, metafor a prirovnaní, napísanú jednoduchým, nekompromisne surovým štýlom, tak to za to naozaj stojí.

Zhruba po štvrťhodine, kedy ma už poriadne začal páliť pľuzgier na nohe, sa otvorili dvere a vyšiel z nich muž s baretkou, s dlhými schlpenými vlasmi, oblečený v handrách, ktoré akoby práve vytiahol z kontajnera. Za ním sa s úsmevom od ucha k uchu šinul môj nádejný vydavateľ a zavolal ma ďalej.

Jeho kancelária páchla inak ako obvykle a netrvalo dlho, aby mi došlo, z čoho je taký vysmiaty.

„Nedáte si?“ ponúkol mi bez okolkov marihuanu, ktorú tu evidentne ešte pred chvíľou fajčil s tou kreatúrou.

„Nie, ďakujem. Čo moja kniha, môžeme teda podpísať zmluvu?“

Vydavateľ mi stále s úsmevom od ucha k uchu oznámil: „Viete, je mi to ľúto, ale rozhodli sme sa pre iného mladého začínajúceho autora, ktorý píše poéziu. Mohli ste ho pred chvíľou vidieť vychádzať z dverí. Hahaha!“

„Poéziu?!“ Zatmelo sa mi pred očami.

„Hahaha! Áno. Prepáčte, ale vaša kniha sa nám momentálne nehodí do edičného plánu. Je príliš pesimistická a príliš realistická.“

Ten debil sotva premáhal smiech. Zalapala som po dychu.

„A kto číta básničky?!“

„Hahaha ... no... neviem. Všetci?“

To ma už vystrelilo zo stoličky a pratala som sa preč. Je toto vôbec možné?! Ako môže dať prednosť básničkám so skrytými významami pred priamym zrkadlom (aj keď krutým) dnešnej spoločnosti? Ako ho môže viac zaujať chlap, ktorému by možno pomohlo, keby ho niekto udrel po hlave veľkou lopatou? Veď básničky dokáže písať takmer každý! Dokonca aj sused – žiak 2. triedy ZŠ. Už som si bola takmer istá, že konečne podpíšem zmluvu s vydavateľstvom, ktoré je mojej knihy hodné, ale mýlila som sa.

Udrený bok z raňajšieho pádu ma začínal pri rýchlej chôdzi bolieť a popálené miesto takisto. Ako som tak vyšla von z vydavateľstva poézie a zabuchla za sebou presklené dvere, ktoré sa takmer rozbili, rozhodla som sa, že odteraz sa budem pozerať na básnikov už iba cez zameriavač zbrane.

Len čo som prišla domov, začala som medzi všemožnými haraburdami, nazbieranými za celé tie roky hľadať v skrini zbraň. V hlave sa mi ešte stále mihali reklamy a ich trápnopoetické slogany na billboardoch, ktoré mi lemovali cestu domov. Čo chce na meniny náš Peter? No predsa sveter!, robila si trápnu reklamu odevná značka. Polievka plná záhad z ekologických záhrad!, stálo na svetelnom plagáte, kde vysmiata rodina stála nad pariacim sa kotlom v prírode. Alebo: Biele zuby z našej tuby, z reklamy na zubnú pastu, z ktorej sa mi spravilo takmer zle. V mysli mi začali naskakovať samé rýmy, ktoré ak by som mala dať niekedy na papier, tak radšej zastrelím samú seba. Horúčkovito som sa preto hrabala vo veciach, keď sa mi odrazu na hlavu vysypala asi polovica skrine a medzi nimi aj moja nabitá guľovnica. Dal mi ju môj otec, profesor logiky na Filozofickej fakulte so slovami: „Na, dcéra moja, tu máš zbraň na všetkých sráčov, ktorí ti prídu do cesty.“

Je pravdou, že mi ju dal v čase, keď bral lieky proti depresii, ale ja som si jeho radu zobrala k srdcu.

Zobrala som teda zbraň a zamierila len tak, ledabolo, na ulicu. Ako však zistiť, kto píše básne a obťažuje tým tento svet? Do rany mi prišla starenka, vlečúca za sebou tašku na kolieskach a muž v obleku s kufríkom, ktorý nevyzeral, že by sa niekedy odtrhol od reality. Títo zrejme nikdy nemrhali čas na nezmyselnú činnosť zvanú písanie básní. Jediná možnosť, ktorá mi v tej chvíli napadla, ako zistiť, kto chce produkovať vírusy v podobe básní a zaberať tým možnosti vydávať knihy skutočným spisovateľom, píšucim prózu, bola ísť so zbraňou do vydavateľstva. Tam je totiž väčšia pravdepodobnosť, že na nejakého natrafím. Zobrala som teda zbraň a pobrala sa von. Ešte predtým, ako som ju stihla skryť do cestovnej tašky, vyšla na chodbu suseda, ktorá nemá na práci nič iné, iba otravovať ostatných. Bez okolkov sa ma spýtala: „Na čo máš tú zbraň, moja?“

„Na jeden experiment!“ a vyšla som von do sveta plného potenciálnych básnikov.

Každý mi bol podozrivý. Od malých detí, po staré, vetché postavy so šibalským poetickým pohľadom. Čo však môže človek robiť, keď si nie je istý?! Len naďalej skrývať svoju zbraň.

Prešla som takto o tri ulice ďalej, kde sídli jedno z najväčších vydavateľstiev, a kde ako prví odmietli vydať môj román. Zato poéziu vydávajú ako na bežiacom páse. Knihám dajú pestrofarebný obal, aby si zaručili, že ak sa už nepredajú kvôli tým kydom, ktoré obsahujú, a ktorým ľudia vôbec nerozumejú, predajú sa kvôli tomu obalu. Pretože, povedzme si na rovinu, široká verejnosť má rada pestré a ligotavé veci. Je jedno, čo to je.

Vošla som teda do tej pekelnej diery a sadla si na mäkkú pohovku pri recepcii. Recepčná sa ma ihneď spýtala: „Prajete si niečo?“

Chcela som povedať: chcem vpáliť guľku do hlavy prvému sráčovi, čo sa priživuje na úbohom vkuse širokej verejnosti, ale povedala som: „Nie!“

Nechápavo sa na mňa pozerala ešte nejakú chvíľu, kým pochopila, že moja stručná odpoveď jej musí stačiť. Čo tu, dofrasa, človek nemôže len tak sedieť a číhať na svoju obeť?!

Po chvíli takéhoto vyčkávania sa otvorili dvere výťahu, z ktorého vyšiel v dymovom opare presne ten istý sráč, ktorý ma dnes nahradil pri podpise zmluvy. Išiel pomaly a neisto, akoby kráčal po hladine vody a prisahala by som, že z nozdier mu ešte vychádzal dym. Určite celý deň brázdi všetky vydavateľstvá, kde veselo podpisuje zmluvy a Hahaha a Chachacha, nabalí sa na hlúposti ľudí, ktorí sú ešte hlúpejší ako on. Povedala som si: A dosť! a vytiahla z tašky svoju zbraň. Recepčná vykríkla a určite už vytáčala číslo polície. Mňa však zaujímalo iba jedno: dostať toho smrada. Ten bol natoľko spomalený, že dokázal len stáť. Prišla som k nemu tak blízko, že som sa ani nemusela pozerať cez zameriavač. Namierila som mu guľovnicu pred ksicht, na čo on zareagoval: „Akú temnú farbu má vaša hlaveň! Ako sám zla prameň!“

To ma tak vytočilo, že som sa sama čudovala, prečo som už nevypálila. Avšak nie je to také ľahké, ako som si myslela. Je tiež pravdepodobné, že jeho smrťou sa zaistí vysoká predajnosť a navyše ďalšie a ďalšie dotlače tých jeho kydov. A potom ten čudák vybral kvet z vázy na recepčnom pulte a stonku vsunul do hlavne zbrane.

„Hľa, spanilá deva, kochaj sa, k radostiam života pridaj sa.“

To mi od zúrivosti začalo cukať okom, ale stále som nenašla odvahu vystreliť. Vtom ma zasvrbel pľuzgier a ja som nechtiac vypálila. Neviem však, či to bolo pokazenou zbraňou, pokazeným nábojom, alebo iným pričinením, ale tá rana bola taká slabá, že mu do čela vpálila iba ten kvet. Stál tam s rozplesnutým kvetom na čele a z úst sa mu začali vylievať ďalšie a ďalšie básne.

Teraz sedím vo väzení za ozbrojený prepad a jediné knihy, ku ktorým mám prístup, sú zbierky poézie.